Bol to osud I

Internet je skvelá vec a vôbec mu nezazlievam, že som na ňom závislá. :) Neviem, či vtedy 26.septembra 2008 bolo zlé počasie, alebo prečo som pri ňom strávila skoro celý deň...nerobievam to často, že by som stále browsila po rôznych mačacích weboch, ale bola sezóna malých mačiatok, tak nepozriem si nejaké? ;-) Možno v tom čase bola aj nejaká výstava mačiek, na ktorej som sa bola pokochať aspoň pohľadom, a prišla som odtiaľ domov smutná so slzou trčiacou z oka.

Guuugl je neskutočne inteligentný, po zadaní vyhľadávania chovateľských staníc mačiek mi ponúkol toľko odkazov na rôzne weby, že som mala čo robiť celé hodiny. :) Po pár hodinách som sa preklikala na veľmi peknú stránku o európskych krátkosrstých mačkách...mali tam odfotené neskutočne krásne malé mačiatka. Urobila som osudový klik na mačiatko s menom Basia Blue Pearl     https://www.changingmoon.eu/sk_basia.php a to, čo sa mi zjavilo pred očami ma úplne očarilo! Pozerala som na jej fotky s nemým úžasom. Stiahla som jednu fotku, dala som si ju na plochu a čumela na ňu ďalšiu hodinu....bola to láska na prvý pohľad.

Napriek tomu, že som poznala postoj mojich rodičov, a bola som presvedčená o tom, ze bojovať s nimi o toto mačiatko bol vopred prehratý boj...napísala som mail chovateľom...medzitým, ako sme si mailovali, som veľmi opatrne a nenásilne začala naznačovať mame môj plán. :) Na začiatku som nestihla ale ani vetu dopovedať, a už som mala naservírovanú jasnú odpoveď, "NIE". S mamou sme absolvovali niekoľko spoločných rozhovorov, ktoré končili vždy rovnako...a hlavne tým, že ma nechcela vypočuť do konca. Neskutočné muky to boli.

Mami, je mi ľúto, že som musela použiť psychický nátlak ;-) a že som bola schopná zvýšiť pri našich rozhovoroch hlas..ale Ty si ma nechcela počúvať...a mne išlo naozaj o ŽIVOT!....s odstupom času to asi uznáš aj sama. Navyše...moja teória sa potvrdila (určite si pamätáš čo mám na mysli...). Prešlo pár dní, niekoľko domácich hádok a "trucovania" (haha, áno kvôli micke som bola schopná aj toho, veď predsa...stále som dieťa svojich rodičov, tak prečo to neskúsiť. ;-) Nezvyknem plakať už veľa rokov...ale vtedy....v posteli mám veľa vankúšov...a komplet všetky som mohla žmýkať. Chvíľu sme mali doma tichú domácnosť, ale vlastne to už ani nebolo kvôli micke. V jeden deň sa ale vďaka tomu moja mama prekonala a oznámila mi , že si môžem micku priniesť domov....urobila to mailom a tento šok mi pripravila práve keď som bola v práci....myslím, že moje kolegyne musia mať dodnes z toho momentu zo mňa nezabudnuteľný zážitok. :-D

Ten deň, ktorého som sa nevedela dočkať bolo myslím 10.októbra 2008..naozaj som niekoľko nocí predtým vôbec nespala...od radosti a nedočkavosti. Hlavu som mala plnú myšlienok a stále som čumela do monitora na fotky Basinky. Po 19tej som prišla ku Kristínke pre Basinku.

Kristínka...úplne som chápala Tvoje slzy, a bolo mi strašne ľúto, že Vám malinkú beriem. Basinka celú cestu plakala, úplne mi začalo trhať srdce na kusy, keď som videla, aká je vyplašená, nechápala, čo sa deje a pri pomyslení, že sa už nebude môcť blázniť so svojimi podarenými súrodencami mi strašne oči zaslzili, netuším ani, ako som tú cestu domov odšoférovala.

Prišli sme domov, otvorila som v izbe prenosku a z nej vykukol malý zázrak! :) Opatrne preskúmala celú izbu. Viem, že mama si to neprizná, ale podľa mňa bola z nej okamžite na mäkko. :) O chvíľu z nich boli veľké kamošky. :)

A vtedy sme začali žiť nový život. :)

= Jaja =